Miroslav Telepovsky

0

Neformálne vyučovanie, neustále rastúca a vyvíjajúca sa oblasť, sa ponúka ako platný kľúč k prístupu ku komplexnosti dnešného sveta.

Dnešní študenti sa potrebujú učiť iným spôsobom ako tí pred rokmi a fúzia rôznych typov učenia (a teda vyučovania) je jedinou odpoveďou na túto potrebu.

Zmysluplné a objavné učenie. O čom to je

Učenie je také, ak rozvíja zručnosti pri riešení problémov a premieňa vedomosti na zručnosti: tak hovorí americký psychológ Ausubel, ktorý ho definuje ako proces, ktorý dáva vedomostiam zmysel, integruje nové informácie s tými, ktoré už máme.

Učenie je pre neho proces osvojovania si nových vedomostí, ktorý má dva základné rozmery: metódy získavania informácií a formy, do ktorých je zakomponovaná nová jednotka obsahu.

Na základe prvej dimenzie sa učenie delí na:

  • – Objavné učenie: pri ktorom žiak prichádza do kontaktu s novými informáciami aktívnym spôsobom, ktorý samostatne zvláda
  • – učenie prijímaním: pri ktorom subjekt pasívne prijíma informácie už štruktúrované inými (napr. učiteľmi alebo rodičmi).

Na základe druhej dimenzie sa učenie delí na:

  • – mechanické učenie s objektívnym poznaním. V centre pozornosti je učiteľ, ktorý musí študentovi odovzdať kultúrny obsah prostredníctvom inštruktážneho didaktického prístupu.
  • – zmysluplné učenie so subjektívnymi vedomosťami. Pozornosť sa tu namiesto toho sústreďuje na študenta, ktorý z pohľadu konštruktivistického vyučovania musí nájsť vo svojich doterajších vedomostiach a vo svojej motivácii osvojiť si dôvod na osvojenie si nových konceptov tým, že si ich osvojí osobným spôsobom.

Spomedzi vyššie uvedených si učenie objavovaním určite zaslúži ďalšie štúdium.

V skutočnosti predstavuje didaktickú stratégiu zameranú na stimuláciu autonómneho rastu žiaka prostredníctvom aktívneho prežívaného objavu. Je preto dôležité vedieť dávkovať momenty interakcie s tým druhým, aby ste sa naučili nielen dogmaticky asimilovať koncepty, ale ich aj internalizovať, aby ste sa naučili lepšie konceptualizovať v budúcnosti.

Sociálne učenie

Objavy a skúsenosti sa v porovnaní s tými, ktoré urobili iní, stávajú procesom, v ktorom sa učí celá skupina: učenie, ktoré prebieha v spoločnosti. V skutočnosti je tento typ učenia založený na type mentálneho spracovania, ktoré jednotlivý žiak aktivuje po porovnaní svojho vlastného správania a jeho dôsledkov s jeho interpretáciou správania iných.

Predchodcom toho, čo by sa dalo nazvať sociálnym učením, je Albert Bandura, podľa ktorého sa deti dokážu rýchlo učiť len pozorovaním okolitého sociálneho prostredia: to im umožňuje skákať počas proces učenia, do empirickej fázy pokusov a omylov.

Kooperačné vzdelávanie

Je to krátky krok od sociálneho ku kooperatívnemu učeniu: o tom druhom sa často hovorí ako o kooperatívnom učení alebo učení sa spoluprácou s ostatnými. V prípade školy ide o metodiku výučby založenú na interakcii žiakov, rozdelených do malých skupín, ktoré sa učia tak, že si navzájom pomáhajú a cítia spoluzodpovednosť za recipročnú cestu.

Každá skupina môže byť:

  • – formálne: trvajúce jednu vyučovaciu hodinu alebo najviac niekoľko týždňov;
  • – neformálne: ktoré trvá niekoľko minút alebo najviac celú vyučovaciu hodinu;
  • – základný: ktorý je heterogénny a dlhodobý (najmenej jeden rok).

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu